Ako to všetko prebiehalo tesne pred Alexovým narodením

Ráno (20.9.2004) som vstala s odhodlaním nemyslieť viac na pôrod, vrhla som sa na varenie a dokončievala som jeden fotoalbum na našich stránkach. Pri varení okolo deviatej som začala cítiť "menštruačnú bolesť", snažila som sa to ignorovať, ale už zase som sa viac-menej tešila, že snáď konečne. Po desiatej som vliezla do vane, keď sa všetko vrátilo, zavolala som sestričke, že už to asi ide a tak v ten deň už na CTG neprídem. Braňo sa okolo jednej zastavil na obed a ja som okolo pol druhej prežívala poslednú slabú kontrakciu ... Zase sa všetko zastavilo. Braňo putoval spať do práce a ja som myslela, že sa zbláznim ... nevedela som, čo robiť, ako tráviť čas. V momente som sa ocitla na úplne opačnej strane náladovej húpačky, tentoraz teda poriadne hlboko.

Vliezla som ešte raz do vane, snažila som sa upokojiť a uvoľniť, nakoniec som si asi hodinu pospala. Okolo švrtej zavolal Braňo a pýtal sa, čo nové. To už som nevládala neplakať do telefónu ... Tých začiatkov a koncov bolo už nejako veľa. Povedal, že odchádza domov. Vzápätí telefonovala sestrička, tak sme sa dohodli, že predsa len prídem na CTG. Asi do pol šiestej som ležala na CTG, kde vraj neboli žiadne kontrakcie, aj keď ja som čosi cítila. Dieťaťu sa darilo dobre, od minulého švrtku bolo v správnej polohe na ľavom boku, plodovej vody malo ešte dostatok. Dohodli sme sa, že čakáme ešte do stredy 22.9., potom už len vyvolanie ...

Prešli sme sa mestom a ja som mala zase pocit, že by sa to mohlo znovu rozbehnúť. Okolo siedmej sme boli doma, "menštruačné bolesti" sa začali stupňovať. Trochu zvláštne bolo, že kontrakcie som cítila len v stoji, keď som si sadla na loptu, všetko sa veľmi zmiernilo. Už som nemala najmenšiu chuť niečo mierniť, rozhodla som sa stáť, pokiaľ možno stále. Asi dva razy sme stihli urobiť "svojpomocné vyšetrenie kŕčka", zdalo sa, že to postupuje. Okolo deviatej bolo už dieťa veľmi nízko, kŕčok ešte dosť vzdadu, ale otvorený na cca 3-4cm. Začala som mať pocit, že už viac nechcem čakať, nevedela som si predstaviť cestu v taxíku. Bolesti sa v jednom okamihu veľmi zosilnili. V taxíku som len dúfala, že ďalšia kontrakcia napriek sedeniu príde a celé sa to zase nezastaví ... Trochu sa to síce zmiernilo, ale kontrakcia prišla. Akonáhle som sa však narovnala po vystúpení, zase ma to pekne oprelo o najbližší stĺp oveľa väčšou intenzitou.

Okolo pol desiatej sme boli v pôrodnici, dali mi CTG pás, ja som vstala, s čím PA súhlasila a začali sa zase nekonečné papierovačky. Potom sa mi snažila PA zaviesť infúziu na podanie ATB kvôli streptokoku B, nejako sa jej nedarilo. Trikrát jej praskla žila na chrbáte ľavej ruky. Nakoniec zavolala anesteziologičku, tá nazaváhala a na prvý šup to zapichla do oblasti zapästia (oblasť predlaktia nie je vhodná kvôli nebezpečenstvu prasknutia v priebehu tlačenia). Okolo jedenástej ma vyšetrila vnútorne, bolo to 5cm a ja som bola úplne nadšená, ako rýchlo všetko postupuje (hlavne vzhľadom na rýchlosť prvého pôrodu). O nejaký čas začalo mať CTG problémy s chytaním srdečných oziev dieťaťa, tak ma PA poprosila, aby som si ľahla. Ozvy sa chytili, všetko bolo OK. O chvíľu navrhla, že urobí ďaľšie vnútorné vyšetrenie, čo ma veľmi potešilo. Odtieklo pri tom trochu plodovej vody, ale konštatovanie 5 - 5,5 cm (teda minimálny pokrok) ma úplne položilo. Nevedela som, že od posledného vyšetrenia uplynula iba cca pol hodina ... myslela som si, že minimálne dve. Hlavou mi prebehlo snáď všetko, čo som o prirodzenom pôrode kedy čítala, o tom, že pôrod sa môže v cudzom prostredí zastaviť úplne, ale aj o tom, že kŕčok sa niekedy vie otvoriť veľmi rýchlo. Rozhodla som sa, že musím niečo zmeniť, lebo už nevládzem! Chvíľu som zvažovala aj epidurálnu anestéziu, ale bála som sa, že jej vplyv by mohol byť ešte negatívnejší.

A tak ma nejako napadlo, že prestanem s kontrakciami bojovať, že sa uvoľním a nebudem si ich všímať, nech bolia ako chcú. Zostala som ležať, prekryla som si rukou oči, prestala vydávať akékoľvek zvuky a "zaspávala som" ... Až sa PA prišla manžela spýtať, či som OK.

Asi o pol hodinu (teda cca 24:00) PA skonštatovala otvorenie 8cm - nevycházdala som z údivu! Teraz sa mi to zdalo pre zmenu extra rýchle. Ešte mi povedala, že keď budem cíťiť tlak, mám jej povedať. Čosi som o chvíľu ucítila, ale nezdalo sa mi to, lebo to zase bol časovo len veľmi krátky okamih (cca 15min). Ale povedala som jej ... a ona, že môžem tlačiť. Úplne ma tým vystrašila, zdalo sa mi to nemožné, presne trikrát som sa jej spýtala, či si je úplne istá, že som otvorená (od 5cm uplynulo nanajvýš 45min) ...

Zostala som ležať, naďalej som sa snažila uvolňovať a čakať. PA mi začala olejom masírovať hrázd a pokojne pri tom rozprávala, že mám tlačiť pomaly, mám počkať na ďaľšiu kontrakciu, mám pokojne dýchať, ... Nevedela som o čom hovorí. Veľmi ma to bolelo, cítila som dosť veľké napätie okolo hrádze, ale povedala by som, že bolesť to bola skôr konštatná, žiadne opakujúce sa kontrakcie. Nechápala som slová, že mám tlačiť pomaly, keď ja som vôbec netlačila! Ale zdalo sa, že PA je spokojná, tak mi nezostávalo nič iné, ako veriť, že pôrod postupuje a dieťa sa derie von. Tlak som samozrejme cítila, aj dosť veĺké pokušenie zatlačiť a trochu tým ten tlak uvoľniť ... Aj som to asi 2-3krát urobila, ale to už PA dosť hlasno konštatovala, že mám tlačiť POMALŠIE! Tak som zase všetko uvoľnila a čakala ďalej.

A skutočne som sa o cca 15-20 min dočkala! 0:39 sa narodil náš veľký Alexander (4650g, 55cm, 37cm), hneď mi ho podali do rúk. Bol veľmi klzký, dosť som sa bála, že by mi mohol vypadnúť. O malú chvíľu dorazila aj gynekologička, ktorú PA volala pri 8cm, ale ona nejako zle odhadla čas. Čakali sme na placentu, to ma teda už vôbec nebavilo ... atmosféra bola príjemne uvoľnená, konečne bol čas na vtipkovanie a moje skuvíňanie, ako to bolí a nech je už konečne vonku ! Gynekologička sa zhostila svojej jedinej úlohy a síce konštatovania, že už fakt nemusi viac nič robiť, lebo netreba nič šiť.